hriesne dobra

Časť ľudí považuje svoj výzor, štýl oblečenia a vlasové kreácie, za dobrý spôsob, ako vyjadriť názor na život, spoločnosť, svet. Nezaujímajú ich najnovšie módne kolekcie. Chcú zaujať, provokovať, propagovať svoj svetonázor. Taká je aj Barbara, mladá nekonvenčná učiteľka. „Moje meno núti ľudí, aby ho skracovali. A tak som sa raz pre niekoho stala Barbie. Vtedy som si povedala, že toto určite nechcem. Nikdy som netúžila po sladkých prezývkach a už vôbec nie takých, čo by ma zaraďovali ku komunite tupých plastových bábik. A tak som tento svoj postoj začala demonštrovať nosením čiernej. Onedlho som sa dostala do partie punkáčov a na tento, pre mladú dámu neštandardný, štýl obliekania som mala ďalší dôvod. S punkáčmi som však toho nemala veľa spoločného, nepáčila sa mi ich ľahostajnosť k životu a flegmatická jednotvárnosť. A vtedy sa začala moja bláznivá životná púť. Vedela som, že sa chcem odlišovať od šedivého davu v uliciach. Toto mi umožnilo oblečenie. Začala som sa s ním hrať, kombinovala som ho, prerábala a najmä som začala ulietavať na doplnkoch. Podľa iných ľudí som extravagantná, ja však nemám ten názor. Nerobím to prvoplánovo, mojim cieľom nie je šokovať okolie. Pripadá mi len fajn, keď niekoho zaujmem, inšpirujem. Obliekať sa dá aj inak, ako nám to diktujú butiky, kde je mimochodom všetko na jedno kopyto. Snažím sa, aby bolo moje oblečenie vždy vkusné. Štýlovo nie je jednotné, pohybujeme sa od rockových motívov až k romantike a kvetom. Čo iným vyráža dych, sú podľa mňa farby. Nebojím sa ich, nosím farebné veci, farebné doplnky. No a ešte sa k tomu všetkému usmievam, keď kráčam po ulici. A kvôli tomu ma majú tie zachmúrené tváre za feťáčku. A tam to už prestáva byť len o oblečení. Súdia ma na základe toho, ako vyzerám, pripisujú mi isté vlastnosti a pritom ma vôbec nepoznajú. V ľuďoch sú zakorenené strašné stereotypy. Presne preto som sa stala učiteľkou. V škole som sama veľmi trpela, učiteľky ma mali zaškatuľkovanú ako depresívnu a labilnú, čo vôbec nebola pravda. Mala som pocit, akoby sa ma báli, držali si taký divný odstup. A s ostatnými deckami vtipkovali, pýtali sa na ich život. Ja som nebola utiahnutá, nebránila som sa takému priateľstvu medzi učiteľom a žiakom. No nikdy som ho nezažila. Vyvolení boli len tí, čo sa zmestili do priemeru a normálu. A tak som si povedala, že to zmením. Stala som sa učiteľkou, aby som decká podporovala. Je úžasné pozorovať, aké pokroky robia, ako sa menia a postupne prejavujú svoje osobnosti. Učím slovenčinu, píšeme veľa slohov a rozprávame sa o literatúre. Nie všetci to majú radi, no vidia, že pre mňa nie sú prvoradé vedomosti, tak sa dokonca časom začala väčšina žiakov na moje hodiny tešiť. Nie som extravagantná. Len verím v ľudskú jedinečnosť a podporujem vo svojich žiakoch osobnosti. A odmietam konvencie, najmä čo sa týka módy. Chcem prejaviť svoje nálady a názory. A nebudem to predsa vykrikovať kdesi na ulici, radšej sa podľa nich oblečiem. Pretože taká som. Barbara s otvorenou hlavou. Teda dúfam, že to ostane len v tejto obraznej rovine a nikto ma za moje výmysly a módne kreácie raz neodstrelí,“ so smiechom končí svoje rozprávanie mladá originálna učiteľka. alex